Castle-sk.com
29Mar/131

Steblá trávy

Fanfiction

Originálny názov: Steblá trávy
Autor: Kathy
Počet kapitol: 1
Rating: K
Popis: „Nebo sa nezačína v oblakoch, ale pri steblách trávy. Je dobré vedieť, že aj tu na Zemi chodíme všade v nebi.“ Castle číta svoj smútočný príhovor na jednom pohrebe.

----------------------------------------------------------------------------------

Steblá trávy

 

„Keby bol Boh jedným z nás a mohli by ste sa ho opýtať jednu otázku, čo by to bolo?“ Richard Castle začal svoj príhovor. „Vo chvíľach ako je táto nám napadajú otázky: Prečo? Prečo zomierajú naši milovaní? Prečo tu nemôžu s nami zostať dlhšie? Prečo nám Boh postupne berie našich blízkych, našu mamu, nášho otca...“ Castle obrátil svoj zrak na Beckettovú sediacu v prvom rade bielych stoličiek. Hoci bol teplý jesenný deň, videl, ako sa jemne chveje. Pohľad na jej smutný výraz tváre ho neskutočne bolel. Ako dobre ho len poznal. Videl ho už toľkokrát - keď zomrel kapitán Montgomery, jej priateľ Mike Royce a tiež vždy, keď rozprávala o svojej mame. A videl ho aj teraz, na pohrebe jej otca.

Kate nespúšťala zrak zo zeme. Očami unavenými od sĺz akoby medzi steblami zelenej trávy hľadala odpovede na práve položené otázky. Prečo? Len pred pár týždňami sa začalo jedno z najkrajších období jej života - konečne sa dali s Castlom dokopy a fungovalo im to, a potom prišla takáto rana. V mysli jej prebiehali stále tie isté myšlienky. Keby sa otec neocitol práve na tej križovatke. Keby tam bol o pár minút neskôr. Keby nebolo toho opitého šoféra. Keby...

Castle nakrátko zablúdil svojím pohľadom aj na Alexis, ktorá sedela vedľa Kate a pevne jej zovierala ruku. Bol na svoju dcéru nesmierne hrdý. Po tom, ako Martha odišla so svojou hereckou školou na zájazd, stala sa Alexis pre Kate veľkou oporou. Zo začiatku nebola ich vzťahom príliš nadšená, ale po smrti Jima Becketta sa jej správanie úplne zmenilo. Snažila sa Kate rozptýliť, aby aspoň na chvíľu myslela na niečo iné. Chodila s ňou na prechádzky, do kina, viedla s ňou dlhé rozhovory. Castle si až teraz naplno uvedomoval, že už nie je jeho malým dievčatkom, ale dospelou mladou ženou s neuveriteľnou empatiou. A prekvapivo, až tak ho to nemrzelo.

Richard sa vrátil pohľadom do starostlivo pripravených papierov so smútočným príhovorom a pokračoval. „Ja by som sa Boha radšej spýtal, ako sa našim milovaným tam hore darí, ako sa majú, či na nás spomínajú, či na nás nezabudli. Pretože my na nich nikdy nezabudneme. Tak ako nikdy nezabudneme na Jima Becketta.“ Na malý okamih opäť uprel svoje oči na Kate.

Kate sa však stále dívala do zelenej trávy. Čerstvo pokosená sýtozelená tráva jej pripomenula citát, ktorý jej zvykol hovoriť otec, keď zomrela jej mama: Nebo sa nezačína v oblakoch, ale pri steblách trávy. Je dobré vedieť, že aj tu na Zemi chodíme všade v nebi. Pri pohľade na steblá zelenej trávy sa vždy cítila bližšie k svojej mame. A teraz aj k svojmu otcovi.

Castle opäť pokračoval. „Jima Becketta som stretol iba párkrát. Popravde, skôr som ho poznal z rozprávania jeho dcéry. Viem však, že to bol milujúci a oddaný manžel a otec. A hoci po smrti manželky nebol jeho život ľahký, vďaka svojmu odhodlaniu, sile a pomoci dcéry sa dokázal cez túto stratu preniesť a pokračovať ďalej,“ na chvíľu zastavil. „Pamätám sa na naše prvé stretnutie. Jim z ničoho nič zaklopal na dvere môjho bytu. Keď sa mi predstavil, bol som poriadne zaskočený.“

Kate náhle zdvihla zrak od trávy a pozrela prekvapene na Castla. O tomto stretnutí totiž doteraz nevedela. Castle tiež pozrel na Beckettovú ako už niekoľkokrát počas svojej smútočnej reči. Ich pohľady sa stretli. Z Rickových očí Kate vyčítala, že slová, ktoré plánuje v nasledujúcich minútach vysloviť, znamenajú pre neho naozaj veľa.

Castle s očami upriamenými na Kate pokračoval. „Počas nášho rozhovoru ma poprosil, aby som na jeho dcéru dával pozor, chránil ju.“ Sklopil zrak a na slnkom zaliatom cintoríne sa na okamih rozprestrelo pokojné ticho.

Beckettová nespúšťala zrak z Castla. Zvyčajne jej prekážalo, keď sa ju iní snažili ochraňovať. Teraz však necítila hnev, iba dojatie. Vedela, že pre jej otca nebolo ľahké len tak prísť za cudzím človekom a žiadať ho o pomoc. Presne ako pre ňu. V mysli si predstavila Ricka a svojho otca bok po boku, dvoch mužov, ktorých veľmi milovala.

„Vtedy som bol z tejto prosby taký zaskočený, že som nedokázal adekvátne zareagovať,“ Rick pokračoval so sklopeným pohľadom. „Preto by som ti chcel teraz, Jim,“ náhle zdvihol svoj zrak k nebu, „sľúbiť, že sa pokúsim urobiť všetko, čo bude v mojich silách, aby som Kate ochránil. Aj keď to znie ako klišé.“ Opäť upriamil svoj pohľad na prítomných ľudí. Nebolo ich veľa, iba Kate, Alexis, Esposito, Lanie, Ryan s Jenny a pár Jimových priateľov. Oči všetkých sa sústredili na Castla. A hoci bol zvyknutý rozprávať pred väčším davom, cítil miernu nervozitu. Nebola to však nervozita z vystupovania pred ľuďmi, ale z toho, aby všetci z jeho slov pochopili, aký výnimočný človek bol Jim Beckett. Pretože to si o ňom Richard naozaj myslel. Veď len výnimočný človek môže vychovať výnimočnú dcéru.

„Viete,“ pokračoval vo svojom príhovore, „ja som svojho otca nikdy nepoznal. A pravdu povediac, až tak mi to neprekáža. Mrzí ma však, že som nemal možnosť lepšie spoznať práve Jima Becketta. Som presvedčený o tom, že by sme si skvele rozumeli.“ To myslel skutočne úprimne. „Kate mi spomínala,“ opäť sa jeho oči zastavili na Beckettovej tvári, „že Jim zvykol hovorievať jeden citát: Nebo sa nezačína v oblakoch, ale pri steblách trávy. Je dobré vedieť, že aj tu na Zemi chodíme všade v nebi. Preto vždy, keď sa zahľadíme na steblá trávy, spomeňme si na našich blízkych, ktorí už nie sú medzi nami, spomeňme si na Jima Becketta. Odpočívaj v pokoji, Jim.“ Rick dokončil svoj smútočný prejav a na jeho miesto sa vrátil kňaz, aby pokračoval v pohrebe.

Castle si sadol na prázdnu stoličku vedľa Kate. Trochu nesmelo zobral je pravú ruku do svojich dlaní, pričom jej ľavú ruku stále držala Alexis. Takto prepojení ostali po zvyšok obradu.

Keď kňaz dokončil všetky úkony, smútočný dav sa začal pomaly rozchádzať. Po chvíli zostali na cintoríne iba Castle s Beckettovou. Stále sa držiac za ruky stáli bok po boku nad čerstvým hrobom. Mlčky sa dívali na náhrobný kameň, každý bol ponorený vo vlastných spomienkach. Pokojné popoludnie na cintoríne prerušovalo iba žlté lístie pomaly padajúce na zelenú trávu. Ticho ako prvá prerušila Beckettová. „Rick, ďakujem ti za príhovor a za pomoc.“

„Kedykoľvek, Kate,“ odvetil Castle a pevnejšie jej zovrel ruku.

Beckettová sa oprela o Castlovo rameno a s pohľadom upretým na meno svojho otca vyryté na náhrobnom kameni dodala: „Milujem ťa.“

„Aj ja teba,“ odpovedal Castle takisto nespúšťajúci zrak z Jimovho hrobu. A hoci to bol veľmi smutný deň, v duchu sa trochu pousmial. Bolo to totiž prvýkrát, kedy od Beckettovej počul tieto dve čarovné slovíčka.

Autor: Kathy

Zdieľajte s priateľmi!

Podobné články

1 hviezdička2 hviezdičky3 hviezdičky4 hviezdičky5 hviezdičiek (6 hlasov, priemer: 4,67 z 5)
Nahrávam ... Nahrávam ...
Prečítané 685 krát, Tagy: , , Pridať komentár
Komentáre (1) Spätné odkazy (0)
  1. Nieeeee, papa Beckett nie :(


Pridať komentár


Žiadne spätné odkazy.

kód