Castle-sk.com
11Júl/115

Fobofóbia – 1. Athazagorafóbia

Fanfiction

Originálny názov: Phobophobia
Autor: ekc293
Prekladateľ: AmyF
Počet kapitol: 15
Rating: T
Popis: Fobofóbia – strach zo strachu alebo fóbií. Kolekcia jednorazových poviedok, ktoré sú inšpirované iracionálnym strachom.

----------------------------------------------------------------------------------

Athazagorafóbia – Strach zo zabudnutia

 

Kate Beckettová sa nebála mnohých vecí. Nebála sa výšok alebo hĺbky otvorených vodných plôch. Nemala strach z pavúkov, tmy ani smrti. Nie, Kate Beckettová sa nebála mnohého, ale obávala sa určitých vecí.

Strachovala sa, že sa niečo stane Castlovi počas spolupráce na prípade. Mala strach, že by niekedy musela povedať Alexis a Marthe to, že Rick sa už nevráti domov. Bála sa toho, že by ju nenávideli, pretože ho nedokázala ochrániť. Strachovala sa, že jej otec začne opäť piť. Obávala sa toho, čo by sa s ňou stalo keby o neho prišla. Áno, Kate sa bála všetkých týchto vecí, ale existovala len jedna jediná, ktorá ju naozaj desila.

Kate Beckettová bola vydesená predstavou, že by zabudla na svoju matku.

Od jej vraždy sa Kate pred mnohými rokmi postarala o to, aby si zapamätala všetko o svojej matke. Denne si prezerala všetky staré fotografie aby si zapamätala jej úsmev. Čítala jej obľúbené knihy stále dookola, až kým nepoznala srdcom všetky somárske uši a zvýraznené pasáže. Hodiny pozerala domáce videá, až kým si neuložila do pamäte zvuk jej smiechu. Celý denník zaplnila rozhovormi, ktoré si pamätala, spomienkami na ich spoločné dni a zdanlivo nekonečnú múdrosť úžasnej ženy, ktorá ju prenasledovala v snoch.

A potom jej byt vyletel do vzduchu.

Mnoho jej starých fotografií uhorelo. Niekoľko jej kníh bolo zničených. Staré videokazety sa roztavili počas explózie, takže boli nepoužiteľné, a svoj denník nemohla nikde nájsť.

A aj keď sa veľmi snažila, Kate začala zabúdať. Pamätala si ako jej mama voňala, ale jej vôňa z vecí v Katinom byte, ktoré jej kedysi patrili, začala vyprchávať a bola poznačená zápachom dymu, ktorý akoby zahrdúsil spomienku na jej matku. Pamätala si jej rukopis, ale poznámky na okrajoch strán Johanniných kníh a slová v jej diári a na starých narodeninových pohľadniciach začali blednúť.

Johanna Beckettová sa pomaly vytrácala a neexistovalo nič, čo by Kate mohla urobiť aby tomu zabránila.

Ale Kate bola odhodlaná nedovoliť si zabudnúť. Nemohla zabudnúť. Keby Kate zabudla ako znel hlas jej matky, nemohla by jej jednoducho zavolať a hodinu sa s ňou rozprávať. Keby Kate zabudla ako vyzerala, nemohla by s ňou zájsť na obed. Keby na ňu Kate zabudla, bola by naozaj mŕtva; a to nemohla dopustiť.

Takže aby zabránila zabudnutiu, začala sa deliť o spomienky. Kate sa pristihla ako vyrozprávala Castlovi o dobe, kedy jej vybrali mandle a hodiny sledovali spolu Temptation Lane. Chcela mu povedať o tom, ako robili vianočné koláčiky v auguste a takmer sa im podarilo podpáliť celý dom. Chcela mu porozprávať o tom, ako ju zastavili pri šoférovaní a Johanna, právnička, jej povedala, aby sa z toho bez okolkov vyflirtovala (pretože „použiť svoju ženskosť nie je nikdy zločinom“). Chcela mu porozprávať o tom, ako jej matka prvýkrát zistila, že si kúpila motorku a dotiahla Kate i s motorkou k miestnemu pastorovi a nechala ich obe posvätiť svätenou vodou.

Kate chcela, aby on (i všetci ostatní) vedel, akou neskutočnou ženou jej matka bola. Aká bola čestná a vždy ochotná pomôcť komukoľvek v núdzi. Niekto musel vedieť o tom ako pred ich panelákom našli zatúlané mačiatko a Johanna ho prepašovala v aktovke do bytu a postarala sa o neho až kým nenašli niekoho, kto by si ho adoptoval. Niekto sa musel dozvedieť o tom, že kedysi každý štvrtok doučovala chudobné deti predtým, než prišla domov a pomáhala Kate s domácimi úlohami.

Chcela dokonca aby o nej všetci vedeli i tie menej lichotivé veci, ktoré si pamätala o svojej matke. Kate chcela aby ľudia vedeli, že jej matka robila nechutného zapečeného tuniaka, z ktorého jej i jej otcovi bolo viac než pri jednej príležitosti zle. Chcela aby vedeli, že Johanne sa vždy rozšírili nosné dierky keď na niekoho kričala. Chcela aby sa dozvedeli, že Johanna Beckettová chrápala tak nahlas, že niekedy keď sa Kate ráno zobudila, našla svojho otca spať v obývačke na gauči so štupľami v ušiach.

Pretože možno (len možno) keby sa podelila s niekým o tieto spomienky, nezabudla by. Keby si niekto iný spomenul na jej matku, možno by tiež nezabudli. Musí na svete existovať niekto, kto vedel že žila. Niekto musel vedieť, že Johanna Beckettová bola dcérou, manželkou, právničkou a matkou, ktorá zmenila ľudské životy. Keby to ľudia vedeli, dokazovalo by to, že Johanna Beckettová bola skutočná. Nebola len imaginárnym priateľom, ktorého si Kate vymyslela keď bola dieťaťom, aby nahradila niekoho, kto tam nikdy nebol. Johanna bola žijúcou, dýchajúcou osobou, ktorá milovala svoju rodinu a svoju prácu a teraz je mŕtva. Ale ona bola skutočná.

Jedna z najjasnejších Katiných spomienok je niečo, čo si pamätá z čias keď mala 3 roky. Kate a Johanna strávili deň v parku a odišli, aby navštívili miestnu zmrzlinu a dali si niečo sladké, pretože sa Kate necítila dobre. Keď ju zjedli, Kate si uvedomila, že nechala svoju milovanú prikrývku okrášlenú s jej najobľúbenejšou scénou z Rapunzel a začala panikáriť. Jej matka ju zdvihla na ruky a vrátili sa ju hľadať späť do parku, ale bolo to zbytočné. Prikrývka sa nikde nedala nájsť a pri pohybe toľkých ľudí parkom sa nedalo povedať kto a kedy ju vzal. Tak Johanna, ktorá cítila dcérino hroziace citové zrútenie, vzala Kate za ruku a zaviedla ju do tmavého kníhkupectva. Johanna pozdravila pár stojaci za pultom a predstavila ich Kate ako pána a pani Fiticovcov. Potom ju vyniesla hore schodmi do ďalšej miestnosti naplnenej knihami, vzala zopár detských kníh, posadila sa s Kate v lone a začala sa s ňou rozprávať.

„Vidíš tieto knihy, Katie?“

Kate si pamätala ako prikývla.

„Všetky tieto knihy kedysi niekomu patrili.“

Kate sa na svoju matku prekvapene pozrela. „Všetky?!“

Johanna prikývla. „Uhm, každá jedna. Ale potom ich stratili. Ale pán a pani Fiticovci ich našli a položili sem. Vidíš, Katie, stratené veci sa nachádzajú každý deň.“

V ten deň sa Kate zamilovala do kníh. Johanna bola dôležitou súčasťou jej života a zabudnúť na ňu bolo niečo, čo by si Kate nikdy neodpustila. Kate potrebovala vedieť, že sa na všetky tie dobré časy nezabudne. Chcela, aby ľudia poznali osobu za menom; myseľ za tvárou, ktorá má doživotné miesto na jej stene. Chcela, aby si ju iní ľudia pamätali. Nie pretože bola zavraždená, ale pretože žila.

Preto keď sa k nej Castle pri papierovaní v jeden deň naklonil a spýtal sa jej keby mala jedno želanie, čo by to bolo, tak namiesto odbitia a prevrátenia očami ako to zvyčajne robila, sa vážne zamyslela nad tým čo sa práve spýtal. Mohla si želať aby jej otec zostal triezvym, ale keby na to niekedy došlo a potreboval by únik, našiel by si niečo iné, čím by sa vyrovnal s bolesťou. Mohla si priať aby ju počúval keď mu hovorila aby zostal v bezpečí, ale vedela, že by si ublížil nejakým iným spôsobom (a tajne dúfala, že tu bude pre neho ak sa zraní, takže sa o neho bude môcť postarať). Mohla by si želať ďalší deň s matkou aby si obnovila spomienky alebo si zaželať aby jej matka bola opäť nažive a mohli tak vytvárať nové spomienky, ale aj tak by sa s ňou nakoniec musela znovu rozlúčiť. Jej myšlienky sa vrátili k predošlému nápadu a Castle sledoval, ako jej spodná pera unikla zubom a zmenila sa na prekrásny úsmev keď sa na neho pozrela.

„Priala by som si aby si mohol stretnúť moju matku,“ povedala. „Zamilovala by si ťa.“

Castle si nemyslel, že by bolo možné aby sa mu nezahmlil zrak aj keby veľmi chcel. Vedel, že myslela vážne to čo povedala. Želal si aby mohol stretnúť ženu, ktorá bola dôležitou súčasťou detektívkinho života. Zo všetkých vecí, ktoré si mohla želať, bola tou poslednou ktorú by čakal, že sa mu zverí o matke. Snažil sa udržať si hlas keď jej odpovedal.

„Ak bola aspoň trochu ako ty,“ poznamenal jemne s presvedčením, „viem, že by som si ju tiež zamiloval.“

Rick si nemyslel, že by bolo možné aby sa jej úsmev ešte viac rozšíril.

„Rozprávala som ti niekedy...“ povedala, stále sa usmievajúc, „o dobe, keď sa moja mama dozvedela o mojej motorke?“

Autor: AmyF

Zdieľajte s priateľmi!

Podobné články

1 hviezdička2 hviezdičky3 hviezdičky4 hviezdičky5 hviezdičiek (Zatiaľ žiadne hodnotenie)
Nahrávam ... Nahrávam ...
Komentáre (5) Spätné odkazy (0)
  1. pekná :) už len pokračovanie :)

  2. kraaasna…neskutovne…skoda ze take nieco nie je aj v skutocnom serilai …

  3. Ďalšie pokračovanie je zase z iného súdka.

    mary, no ono možno aj je… len my im nevidíme do hlavy :D

  4. Toto bolo naozaj kraaasne :)

  5. Nemohla som vydržať na opravený počítač, čítala som to ešte cez mobil :D Pekná poviedky, teším sa na ďalšie z tejto série. V originále som ich ešte nečítala, asi si počkám na tvoje preklady :)


Pridať komentár


Žiadne spätné odkazy.

kód